Evolúcia je niečo, čo je človeku vlastné a vrodené, čo znamená, že vývoj a zmena boli v našej histórii vždy prítomné. Pokrok je hmatateľný vo všetkých oblastiach života človeka, tak v transcendentálnych aspektoch ako je veda či umenie, ako aj v každodenných veciach akými sú potraviny či bývanie. Svoju históriu má aj jeden z najužitočnejších elementov bežného života, ktorý už stáročia prikrýva naše domovy – strecha.
V súčasnej dobe na trhu existuje množstvo typov a modelov škridiel rôznej farby, materiálu a dizajnu, od bridlicových po plastové, navrhnuté tak, aby vyhovovali súčasným potrebám spoločnosti a ktoré zároveň chránia životné prostredie. Avšak, rovnako ako všetko ostatné, aj škridly majú svoj pôvod a históriu.
Prvé zmienky
Za referenčné by sme mohli považovať obdobie neolitu, okolo ôsmeho tisícročia pred Kristom, od ktorého je človek schopný riadiť proces chovu zvierat a poľnohospodárstva, dôsledkom čoho začal budovať trvalé osídlenia prostredníctvom viac-menej stabilných obydlí. Tie sa zvyčajne spájali a koncentrovali na jednom mieste, čím vytvárali malé osady.
Človek na ich stavbu v tom čase používal základne materiály, ktoré mu ponúkala príroda – vodu, hlinu, drevo, slamu a kameň. Prostredníctvom múrov z blata vytvoril steny, ktoré následne prikryl slamou, krovím alebo srsťou zvierat, keďže tento typ prírodného materiálu vtedajšiemu človeku pomáhal, ako to len bolo v tej dobe možné, zabrániť dažďovej vode preniknúť cez strechu.
Použitie hliny
Ďalším evolučným krokom v oblasti “konštrukcie”, ktorému však trvalo pomerne dlho, kým sa objavil, bola zmes zeminy a vody, ktorá sa vysušením na slnku zmenila na nepálenú tehlu. Tá sa neskôr začala vypaľovať v ohni, čo viedlo k získaniu nového, pevnejšieho a nepriepustnejšieho materiálu.
Starovekí ľudia tak začali používať pálenú hlinu a jej využitie rozšírili na všetky druhy konštrukčných prvkov, ktoré dnes poznáme ako dlaždice, obkladačky a škridly. Prvé použitie pálenej hliny, ktoré bolo využité na pokrytie striech obydlí sa pripisuje regiónu Mezopotámie a Egypta, okolo druhého tisícročia pred našim letopočtom. Vyplýva to z nálezov najstarších kusov pálenej škridly koncentrovaných práve na tomto území.
Grécka škridla
Použitie pálenej škridly sa najviac rozšírilo v období antiky. V starovekom Grécku sa škridla stala najpoužívanejším materiálom na pokrytie verejných budov, predovšetkým chrámov. Tie boli dovtedy pokrývané slamenou strechou.
Zmena použitého materiálu znamenala jednu z prvých vývojových zmien, ktorú tieto náboženské stavby podstúpili. Použitie škridly bolo možné vďaka pevným múrom skonštruovaným zo skaly, ktoré boli takto schopné uniesť váhu strechy, keďže dovtedajšie steny chrámov z hliny by také zaťaženie neuniesli.
Archeologické nálezy na území dnešného Grécka objavili prvé škridly používané na tomto území, ktoré vážili okolo tridsať kilogramov. Okrem toho, každá z nich mala vodorovný povrch s pridanými krivkami na mieste ich spojenia, čo umožňovalo lepší odtok dažďovej vody. Použitím škridiel sa tiež podarilo zabrániť zničeniu strechy v prípade požiaru, čím sa zabezpečila trvanlivosť tohto typu monumentálnej architektúry a tiež jej rozšírenie do gréckych kolónií v oblasti Stredomoria.
Rímska škridla
Dedičom tejto gréckej tradície sa stal Rím. Rimania prevzali mnoho z gréckych konštrukčných prvkov, jedným z ktorých bola práve škridla. Materiálom používaným na jej výrobu bola hlina a pálená tehla, ktorá sa využívala na pokrývanie tak verejných, ako aj súkromných budov. Rímske škridly sa kládli na drevené konštrukcie podľa rímskej schémy tegula a imbrex.
Tegula je pôvodné latinské slovo označujúce škridlu, ktorá mala tvar obdĺžnika s rozmermi približne 45 x 65 centimetrov. Takéto dve vedľa seba umiestnené škridly boli prikryté ďalším kúskom krytiny – imbrexom, ktorý mal tvar polkruhu a jeho úlohou bolo zjednotiť prechod medzi jednotlivými škridlami.
Pod vplyvom rímskeho imperializmu sa použitie škridly, rovnako ako množstvo iných zvykov, dostalo až do západnej Európy. Rimania založili množstvo nielen európskych miest, od súčasného Anglicka až po sever Afriky. Vo všetkých týchto mestách bola použitá rovnaká konštrukčná schéma, podobná rímskemu mestu.
Verejné budovy boli postavené predovšetkým zo skaly, tehly, pričom ich prikrývala škridla. Obyvatelia európskych miest boli svedkami kvalitnej rímskej práce, avšak v mnohých oblastiach západnej Európy sa tento spôsob konštrukcie vytratil po páde Rímskej ríše v 5. storočí nášho letopočtu.
Stredoveká škridla
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že väčšina obydlí a stavieb sa vrátila k používaniu dreva a slamy. Návrat pálenej škridly sa datuje do 12.-13. storočia a to najmä do oblasti Anglicka. Práve tam začiatkom 13. storočia kráľ Ján vydal nariadenie, podľa ktorého museli byť strechy londýnskych budov, ktoré dovtedy pokrývali horľavé materiály, nahradené škridlou.
V približne rovnakom období zakázal arcibiskup z Canterbury použitie slamy na budovách, ktoré sa nachádzali v blízkosti katedrály. Rovnaké pravidlo zaviedli na severe Európy v 14. storočí. Hlavnou výhodou škridlovej strechy bola ochrana pred možným požiarom, no tiež bola vysoko nepriepustná a odolná, čím sa výrazne líšila od ostatných materiálov používaných v tomto období.
Použitie škridiel sa postupne rozšírilo do celej Európy. Ich výroba sa prispôsobovala potrebám každého regiónu, rovnako ako aj ich spracovanie, ktoré bolo podmienené rôznymi vplyvmi. Výber materiálu bol ovplyvnený tým, či išlo o chladné, teplé, suché či vlhké podnebie. Používala sa škridla z keramiky, bridlice či pálenej hliny. Taktiež sa menil aj ich dizajn. V dažďových oblastiach bývali škridly zvyčajne ploché, aby tak lepšie odolávali nárazom vetra a množstvu zrážok.
Výrazné zmeny vo výrobe škridiel nastali pod vplyvom islamskej kultúry, ktorá bola najciteľnejšia na Iberskom polostrove v období medzi 8. a 13. storočím. V tom čase sa vyvíjala škridla arabského typu, ktorú zdobili malé žliabky. Tento typ ale nevyvinuli samotní Arabi, bola prebraná z rímskej kultúry. V súčasnosti väčšina budov používa práve tento typ škridly. Od 15. storočia, so začiatkom éry európskych moreplavcov, sa použitie škridly rozšírilo aj na územie Južnej a Severnej Ameriky.
Moderná škridla
S príchodom priemyselnej revolúcie v 18-19. storočí sa výroba škridly zautomatizovala. Boli zavedené nové výrobné systémy, materiály a spôsoby spájania jednotlivých kusov.
V mnohých mestách a dedinách vznikali továrne na škridly a dlaždice, pozostatok čoho môžeme dnes vidieť v zachovaných menách mestských častí či stavieb. Príkladom je francúzsky Palais des Tuileries , ktorého meno má pôvod vo fabrikách na škridly, ktoré sa nachádzali práve v oblasti, kde neskôr parížsky zámok vyrástol.
Dva najpoužívanejšie a najobľúbenejšie typy modernej škridly sú keramická pálená a betónová strešná krytina.
Pálená keramická škridla sa vyznačuje predovšetkým svojou pevnosťou a dlhou životnosťou, na čo ju predurčuje samotný proces jej výroby. Prírodné suroviny sú spracúvané modernou technológiou vypaľovania pri viac ako 1000 °C, čím sa vytvorí materiál odolný voči náporom vetra, kyslým dažďom, silným mrazom, krupobitiu, slnečnému žiareniu či zásaditým látkam. Navyše, agresívne látky z ovzdušia nenarúšajú jej povrch, ani štruktúru a nemajú vplyv na jej farebný odtieň. Rovnako aj hladký povrch modernej pálenej keramickej škridly bráni v usádzaniu nečistôt na jej povrchu. Jej životnosť je minimálne 80 až 100 rokov.
Betónová škridla je v súčasnej dobe najpoužívanejšou formou škridly, čo dokazuje jej viac než šesťdesiatpercentný podiel na trhu realizovaných stavieb. V porovnaní s pálenou škridlou je betónová o niečo ťažšia, čím kladie väčšie nároky na celkovú kvalitu a únosnosť krovu strechy. Jej hmotnosť má však pozitívny vplyv na stabilitu a odolnosť a to predovšetkým pri extrémnych poveternostných podmienkach.
Vyznačuje sa tiež svojou odolnosťou a pevnosťou – izoluje zrážkovú vodu aj teplo, odoláva pôsobeniu ohňa, náporu vetra a v neposlednom rade aj pôsobeniu chemických zložiek v ovzduší. Ide o dokonale ekologický materiál, keďže sa na jej výrobu požívajú výhradne prírodné
suroviny.
Jedným z posledných pokrokov v oblasti stavebníctva je nepochybne vývoj plastových škridiel. Tým sa podarilo znížiť výrobné náklady, čas, ako aj prácu potrebnú na realizáciu samotnej konštrukcie.
Súčasné nové trendy vo výrobe škridiel majú za cieľ dosahovať úspory energie v domácnostiach, pri použití ekologických materiálov, ktoré sú šetrné k životnému prostrediu. Môžeme teda povedať, že súčasný človek naďalej pokračuje vo vývoji, vytvárajúc stále nové nápady a riešenia a to aj vo svete stavebníctva a konštrukcie.
Foto: Wikipedia
